Translate

streda, 20. septembra 2017

Východným Slovenskom: #5 Horný Zemplín

Dom z Kalnej Roztoky v Skanzene Humenné
     Na samom konci republiky sa rozprestiera historický kraj Zemplín. Najvýchodnejší región, kedysi samostatný administratívny celok, župa, má jasne slovanské pomenovanie. Jeho názov sa dá odvodiť od slov zem a plná, v zmysle úrodná. V stredoveku sa názov mierne skomolil a pribudlo v ňom módna spoluhláska p ako tomu bolo aj v iných názvoch a dostal tak súčasnú podobu Zemplín resp. Zemplén v maďarčine. Región bol kedysi ozaj rozsiahly až by som povedal že bol neprakticky členený. Severná časť regiónu ležala pri hraniciach s Haličom (dnes Poľsko) a žili v nej hlavne Rusíni. Strednú časť obývali Slováci a nížinatý juh s veľkými riekami zase Maďari. Podľa štatistiky z roku 1890 tu žilo 47% Maďarov, 36% Slovákov, 10% Rusínov a 5% Nemcov. Pri zmenách hraníc v prvej polovici 20. storočia sa menil aj územný rozsah regiónu. Najskôr pri vytýčení hraníc Československa a Maďarska po prvej svetovej vojne vznikli južné hranice ako ich poznáme dnes. Jasným dôvodom prečo značná časť Južného Zemplína pribudla Československu bolo železničné spojenie. Tak sa aj stalo, že železničná stanica sídla župy, Sátoralújhely (Nové Mesto pod Šiatrom), pribudla Československu a mesto ostalo bez železničného spojenia. Po vzniku republiky sa doriešila aj oblasť v okolí Sobraniec, ktorá patrila do Užskej župy, ale pre množstvo žijúcich Slovákov sa stala súčasťou Zemplína, aby sa vyčlenili aj jasné hranice Podkarpatskej Rusi. Konečnú podobu východnej hranice spravil Stalin po druhej svetovej vojne, keď ju určil podľa pravítka – čím rozdelil dedinu Slemence na Veľké a Malé. Tento diel bude len o Hornom Zemplíne, keďže minulý rok som prešiel Dolný Zemplín. Videl som tam oblasť Medzibodrožia a Použia, vinársku oblasť Tokaj aj centrum južného Zemplína – Trebišov. Nikde som nevyčítal či môžeme hovoriť aj o Strednom Zemplíne – kde by som najradšej zaradil Michalovce, tak ich spomeniem radšej v tomto článku o mojich tohtoročných cestách po Hornom Zemplíne.


     Minulý diel bol o oblasti Horného Šariša, v ktorej žije početná menšina Rusínov. Za ich pravé centrum však považujeme okolie Medzilaboriec. V tomto okrese sa v každej dedine hlási minimálne 20% obyvateľov k tejto národnosti. Podobne sa tak hlásili rodičia Andyho Warhola z obce Miková. Dnes nájdete v okresnom meste múzeum súčasného umenia venované tomuto umelcovi. Dnu som ale nešiel lebo sa tam nemohlo fotiť. Stačil mi tak pohľad na zaujímavý exteriér múzea, sochu s Andym a pravoslávny Chrám sv. Ducha. Aj tu by sa zišlo trošku dovysvetliť, že pre tento región sú typické dve cirkvi – gréckokatolícka a pravoslávna. Ku prvej zmienenej sa hlási okolo 200 tisíc veriacich čo je asi päť násobok ako ku pravoslávnej cirkvi.
     V susednej dedine Krásny Brod, sa veriaci isto viacej hlásili ku gréckokatolíckej cirkvi, lebo sa tu nachádza významný chrám. Monastyr alebo monastiera, je gréckokatolícka obdoba kláštora. Toto miesto však bolo veľa krát zničené a veľa krát opravované. Súčasný kláštor je nová budova ale v jeho okolí nájdete ešte zrúcaninu z kláštora a vojenský cintorín z prvej svetovej vojny. Podľa literatúry žije dnes v okrese Medzilaborce len okolo 12 tisíc obyvateľov ale je tu pochovaných až 17 tisíc ľudí z bojov prvej svetovej vojny.

Insert title here
  • Popisok 1
  • Popisok 2
Photos by Filip Jurovatý

1-3 - Medzilaborce; 4 - Havaj na východe; 5-6 - Krásny Brod; 7-9 - zámok Humenné; 10-13 - skanzen Humenné; 14-19 - Jasenov

     Od zrúcaniny viedla asi najdlhšia cesta bez zastávky celého štrnásťdňového výletu. Kraj mi prišiel odlišný od toho na západe. Neviem opísať presne čím, ale bolo to asi celou atmosférou. Na podiv cesty tu majú vynikajúce len to prostredie okolo vyzeralo veľmi neupraveno. Okresné mesto Humenné má z hľadiska rozloženia mesta dve nevýhody. Najskôr ho rozdeľuje rieka a potom ho ešte rovnobežne k rieke pretína železnica. Túto nevýhodu som pocítil, keď som chcel skočiť si nakúpiť jedlo z hotela do nákupného centra blízkeho asi len 150 metrov vzdušnou čiarou. Avšak „vďaka“ železnici som si cestu nadišiel, a prišiel tam až po 15 minútach. Mesto má veľké množstvo panelákov, ale na rozdiel od tých na západe je ich veľa nezateplených. Cítil som sa tak akoby v 80. rokoch. Čo však musím pochváliť bola vynikajúca Palacinkáreň u Priateľov na pešej zóne. Z historických pamiatok som neobišiel zámok, ktorý ešte do minulého roku bol obyčajným kaštieľom. Nový názov chcel trošku povzniesť jeho význam. Pri príchode do zámku, ktorý má nádherný interiér mi povedali, že už je veľa hodín a môžem ísť už len na nejakú prehliadku s keramikou čo som odmietol. Tak som využil podvečer ešte k návšteve blízkeho skanzenu pri zámockom parku. Ten bol celkom malý oproti tým, čo som mohol vidieť inde po Slovensku.



    Ďalšie miesto zo Zemplína, o ktorom budem písať, som prešiel ešte začiatkom marca. Vtedy som si spravil po východe dva menšie výlety. Tento bol po MichalovciachZemplínskej Šírave. V meste majú pekné námestie, kaštieľ v rekonštrukcii a zaujímavé kostoly. Odtiaľto som išiel do Vinného. Tu som vtedy nevládal ísť už na Viniansky hrad ale prešiel som sa ponad vinice ku zrúcanine kostola pod Senderovom a ďalej zišiel dole z Vihorlatských vrchov ku vodnej ploche. Zemplínska Šírava bola v ten čas ešte zamrznutá a jej pobrežie lemovali malé chatky, rozpadnuté budovy z čias socializmu a pár upravených budov.
     Medzi Humenným a Michalovcami sa okrem Vinianskeho hradu nachádza aj hrad Jasenov. Nachádza sa uprostred lesa a vedú k nemu dve cesty. Prvá bola menej strmšia a pohodlná. Naopak na ceste nazad som si zvolil až moc strmé klesanie po modrej. Hrad bol v začiatkoch minulého storočia mierne opravovaný, ale do dnešných dní sa to už veľmi neprejavilo. V minulých rokoch sa tu podnikli práce na jeho záchranu no niektoré časti sú stále v havarijnom stave.
     Oproti tomu blízky hrad Brekov vyzeral úplne inak. Hoci je to tiež zrúcanina, tak tu opravy nabrali výrazný posun. Dokonca tu udržujú pokosenú trávu a otvorili menšie múzeum, kde môžete aj prispieť na opravu hradu.
     Posledným z trojice blízko ležiacich hradov bol hrad Čičva. Tento hrad je žiaľ z nich v najhoršom stave. Keď som si najskôr prehliadal vonkajšie múry tak sa ma vyľakal mladý jeleň a utiekol do lesa. Vo vnútornej časti budete prechádzať zarasteným areálom a bývalými miestnosťami, ktorým sa pomaly rúca strop. Na stenách si všimnite aj nápisy návštevníkov, ktorý sem prichádzali už v 19. storočí.

Insert title here
  • Popisok 1
  • Popisok 2
Photos by Filip Jurovatý

1-5 - Čičva; 6-10 - Brekov; 11-12 - Vinné; 13 - Kostol pod Senderovom; 14-15 - Zemplínska Šírava; 16-21 - Michalovce; 22 - Veľká Domaša

     Poslednou zastávkou na ceste bol pohlaď na brehy druhej významnej vodnej nádrže v regióne – Veľkej Domaše. Pri nádrži som sa vlastne nezastavil, bol som len na kopci ponad ňu a pozeral sa rekreantov.
     Rozmýšľam akoby som špeciálne zhodnotil tento región... Hmmm... a nič špeciálne ma nenapadá. Pamiatky aj miesta boli pekné ale neprišli mi ničím výnimočným, čím by sa nejako mohli výrazne odlišovať od iných miest. Som však rád, že sa miestni začali starať o dedičstvo po predkoch a začali opravovať pekné hrady.  

streda, 13. septembra 2017

Východným Slovenskom: #4 Horný Šariš

Kostol v Miroli
     Čo si predstavíte, keď vám niekto hovorí o severovýchodnom Slovensku? Mňa vždy napadlo, že v tejto oblasti žijú viac Rusíni ako Slováci, majú tu typické drevené kostoly a región značne ovplyvnila druhá svetová vojna, keďže sa tu odohrávali ťažké boje. Približne taký obraz som aj o tomto kraji dostal pri tohto ročnej návšteve. Poďte sa teda začítať už do štvrtého dielu východným Slovenskom, ktorý vás tento krát zoberie po Hornom Šariši.
     Miestni tento región tak striktne nevymedzujú ako ja v tomto článku. Pre nich je celá oblasť pohraničia Ondavskej vrchoviny a Bukovských vrchov v podstate podobná. Ja mam však rád históriu a preto som tento diel nespojil s blízkym a podobným Horným Zemplínom. O čom teda bude tento článok? Bude o miestach šarišského regiónu, jeho hornej resp. severnej časti, ktoré sú východne od Bardejova a spája ich rusínke obyvateľstvo, drevené kostoly a vojenská história.
     Skôr než sa pustím do opisu cesty, tak by som rád načrtol niečo o Rusínoch. Zdá sa až, že toto slovo neexistuje a je nespisovné keď mi ho aj Word teraz pri písaní podčiarkuje. No nie je tomu tak. Rusíni sú menšina, označiť ich za národ - by som si ale už netrúfol, ktorá žije hlavne v strednej Európe a jej domovom sú najmä východné Karpaty Slovensko-Poľsko-Ukrajinsko-Rumunského pohraničia. Na počudovanie k Rusínom sa najviac obyvateľov hneď po Slovensku hlásia v Srbsku, kde žijú vo Vojvodinskej autonómnej oblasti na severe krajiny. Častokrát ich ľudia mylne stotožňujú s Ukrajincami. Od Slovákov ich odlišuje najmä ich vierovyznanie, písmo a jazyk. Ako materinský jazyk uvádza rusínčinu približne 50 tisíc obyvateľov čo je už len polovica s rokom 1910. Z posledného sčítania obyvateľov taktiež vyplýva mierny nárast tejto menšiny, ku ktorej sa oficiálne hlási okolo 30 tisíc obyvateľov, čo je približne len tretina z roku 1930. Avšak je to stále viac ako v 70. a 80. rokoch, kedy boli evidované najnižšie čísla.


     Prvou zastávkou po ceste z Hutky bolo mesto Svidník. Mestečko nie je nejako veľké. V meste sa nachádza vojenské múzeum s monumentálnym pamätníkom sovietskych vojakov a múzeum ukrajinskej kultúry, ktoré tu má aj galériu a svoj skanzen. Keďže už bolo veľa hodín stihol som vidieť len skanzen a to som bol aj rád, že mi ho nechali ešte otvorený. No bolo tomu azda aj preto, lebo pod kopcom, na ktorom skanzen vybudovali sa konali Slávnosti kultúry Rusínov-Ukrajincov. Skanzen bol na veľkej ploche ale budov v ňom bolo tak priemerne. Prostredie, vybavenie aj služby boli štandardné. Mal som šťastie na pekné počasie zapadajúceho slnka a atmosféru dotvárala aj hlučná rusňácka hudba z okolia. Cestou zo skanzenu som si dal ešte trdelník, gofry a vybral sa na hotel.
     Keďže v tento čas boli všetky hotely rezervované, spalo sa až v susednom meste Stropkov. Ubytovaní sme boli v štvorhviezdičkovom hotely! Ale tie služby....... Najskôr prístup od hoteliera čo tu chceme! Keď zistil, že máme rezerváciu vytiahol zošit v ktorom si fixou vyznačil príchod. Ku kľúčom od izby sme dostali zlepený ovládač na TV a išli sa ubytovať. Voda stále tiekla z umývadla aj po jej vypnutí, podobne aj z toalety kým sa nevytiahol štuplík, v TV bolo 5 päť kanálov a všetky v angličtine... nuž aspoň som si pospal i keď pod nami mali svadbu tak som si vypočul skôr hitovečky 80-90 rokov typu „The rivers of babylon.“ .... Nie sú hviezdičky ako hviezdičky. Ráno rýchlo preč a po ceste sa zastavili v jedinom drevenom kostole v okrese Stropkov v dedine Potoky.
     Po prejdení obchvatu Svidníka po jednoprofilovej rýchlostnej ceste R4 sa dostanete k pamätníku „tankový taran.“ Dva tanky – víťazný sovietsky a pod ním fašistický, symbolizujú ťažké boje, ktoré sa odohrali na jeseň 1944 v údolí Kapišovky. Údolie je dnes známe skôr pod názvom Údolie smrti. K Duklianskemu priesmyku som však išiel druhou cestou, aby som videl iné pamiatky. Hneď v susednej dedine je drevený chrám, zapísaná do Zoznamu UNESCO. Kostol, tu zvaný skôr ako cerkva, v dedine Ladomirová musel byť prednedávnom opravovaný, lebo jeho drevo svietilo novotou. Druhý kostol som uvidel v Krajnom Čierne. V ďalšej dedine Hunkovce sme najskôr skočili na nemecký vojenský cintorín. Je vidieť, že to je odlišná mentalita. Ordnung musí byť! Všetko pekne zoradené, trávička pokosená, umelý potok, ktorý spustíte potiahnutím studne... V dedine pri ceste je strmší kopec v ktorom je staručký cintorín s cervkou.



     Pri ceste týmto krajom som si ani neviem ako spomenul na to, že z tohto kraja pochádza Vasil Biľak! Ten „slávny“ komunista, čo sem pozval okupačné vojská. Nuž a takým sa v 21. storočí stavajú pamätníky! Ten prvý – bustu – obliali červenou farbou. Ten druhý – už pamätná doska som ešte videl. Avšak v čase publikovania tohto článku, už aj ten je históriou lebo bol opäť zničený. Najskôr vyzdvihnem to dobré - verím, že táto osoba spravila pre tento kraj veľa, ale teraz to podstatné - národ by si mal ujasniť priority a pozerať na túto persónu jednomyseľne. Nuž k jeho pamätníku. Nachádza sa v rodnej dedine na konci sveta Krajná Bystrá. Ak jeho obhajcovia tvrdia, že spravil pre kraj veľa nechcem vidieť ako to vyzeralo v minulosti lebo dedina nevyzerala v najlepšej kondícii. Úvodom dediny bola menšia rómska osada, čo v tomto regióne nie je až tak nezvyčajné, a domy v dedine vyzerali ako z minulého storočia, len od tých na západe mi prišli zanedbané. Nájsť pamätník, ktorý plní bulvár ale aj serióznu tlač bolo namáhavé. Spýtal som sa preto jednej babky na cestu. Tu som však počul spomínanú rusínčinu. Z dvojminútového monológu som pochopil len kľúčové slová Bratislava, cigani, za závoru. Už to vyzeralo, že pôjdem odtiaľto bez fotky, keď tu.... však pozrime sa pred obecný úrad. A tam bol! Hneď vedľa staré komunistického popolníčka a hliníkových presklených dverí sa týčila jeho tvár s popisom „Pravda zostáva pravdou.“ Tu mi príde na rozum iba tak hláška zo Slunce seno – mámo nevšímej si toho, to je nějaká provokace, a pobral som sa z tohto večne zabudnutého miesta.

Insert title here
  • Popisok 1
  • Popisok 2
Photos by Filip Jurovatý

1-2 - dom č. 6 usadlosť Kečkovce; 3 - dom č. 11 škola z dediny Kurov; 4 - dom č. 9 chrám z Novej Polianky; 5 - skanzen; 6 - ukrajinská kapela na festivale; 7 - Potoky, 8 - Údolie smrti; 9 - Ladomirová; 10 - Krajné Čierno; 11 - nemecký vojenský cintorín Hunkovce; 12 - Hunkovce; 13 - Krajná Bystrá; 14-16 - vyhliadková veža; 17-19 - Pamätník čs. armádneho zboru; 20 - Vyšný Komárnik; 21 - Nižný Komárnik; 22 - Príkra; 23 - Bodružal; 24 - Miroľa

     K hlavným pamiatkam tohto regiónu neodmysliteľne patrí Pamätník československého armádneho zboru. Nachádza sa neďaleko cesty k štátnej hranici v pokojnom prostredí. Pamätník je veľkým pohrebiskom vojakov, ktorí tu bojovali počas Karpatsko-dukelskej operácie. Ponad týmto miestom je vybudovaná veža, v ktorej tiež sídli vojenské múzeum. Chodník k nej vedie priamo po štátnej hranici s Poľskom. Nuž pri návšteve sa mi vynára otázka, má byť múzeum súčasné alebo si držať svoj výzor z čias keď vzniklo? Fotografie čo sú tu vystavené a aj bojová technika je predsa bez politickej príslušnosti, ale tie monumentálne sochy aké sa stavali v komunizme... vlastne také ozaj patria do múzea. Do veže sa dostanete výťahom a máte z nej výhľad na ... lesy. Myslím, že tento pohľad docenia hlavne fanúšici vojenskej histórie a pamätníci lebo nič špeciálne z nej neuvidíte len lesy. Teda vlastne ešte na vrchu veže ma zaujal ozaj historický telefón ešte s kruhovým ciferníkom.
     Posledné miesta v tomto kraji boli opäť medzi cerkvami. Z veže som sa presunul ku kostolu vo Vyšnom Komárniku a Nižnom Komárniku. Zavítal som aj do najmenšej dediny na Slovensku so siedmymi obyvateľmi v Príkre a cvakol ich kostol. Predposledný kostol v Bodružali je tiež zapísaný do Zoznamu UNESCO. Viac sa mi však páčil kostol na poslednej zastávke v Miroli.
     Tento výlet bol opäť odlišný od iných regiónov. Hoci milujem históriu nemusím tú vojenskú, lebo pripomína smrť a utrpenie tisícov ľudí. Viacej doceňujem prácu starých majstrov, ktorí dokázali vybudovať nádherné, hodnotné a originálne svätostánky, ktoré prežili do dnešných dní.