Translate

nedeľa 27. mája 2018

Rotenstein 2018



     Hoci slovo Rotenstein znamená po slovensky Červený Kameň, tak rytiersky festival s týmto označením sa už druhý ročník odohráva na Holičskom zámku. Keďže som na podobnom podujatí ešte nebol, tak som sa vybral prežiť aj takýto zážitok.
     Festival sa odohrával v posledný májový a extrémne horúci víkend v Holíči. Organizátori nepodcenili parkovacie plochy hoci mne osobne to bolo jedno, keďže som išiel busom. Vstupné bolo 14€ na jeden deň. Hneď po vstupe do areálu Vás hradný šašo privítal a mohli ste zbadať aj tie masy ľudí po celom areáli. Prvé kroky viedli prejdením sa priamo cez zámok lebo som ho videl po prvý raz otvorený. Na malom nádvorí v tvare písmena U boli dve vystúpenia a to šermiarske a pre deti. V zámku bola krčma a na chodbe vyhrávala živá stredoveká hudba. V priekope ako aj po obvode múrov boli dobové stany a samozrejme obchody s jedlom ale aj so suvenírmi. Po zaobstaraní si jedla som si užil prvé predstavenie – sokoliarov....


.... Týchto ľudí dobre poznám, keďže to boli tí istí sokoliari ako na hrade v Starej Ľubovni pred dvomi rokmi. Po tomto predstavení a menšej pauze som sa presunul nižšie, aby som mal iný pohľad na ďalšie predstavenie. Samozrejme niektorí ľudia prišli až po začatí turnaja o ruku princeznej a potom sa za mnou tlačili lebo chceli mať podobný výhľad. Po zaujímavom zážitku a uvedomení si, že som sa spálil slnkom som ešte videl posledné predstavenie pred odchodom. Publiku na hlavnom stage tzv. kolbisku ukázali traja poľskí husári s rovnakým menom ako ovládajú lukostreľbu z chrbta koňa.
     Májový zážitok bol unikátny a budem sa tešiť ak sa dopočujem o podobných podujatiach na iných hradoch, aby som mohol porovnávať viac miest.

Insert title here
  • Popisok 1
  • Popisok 2
Photos by Filip Jurovatý

1-2: poľskí husári; 3-9: areál podujatia; 10-11: sokoliari; 12-19:turnaj o ruku princeznej

pondelok 2. apríla 2018

Kam po východnom Slovensku


Kam po východnom Slovensku?
      Kam po východnom Slovensku nie je len otázka turistu, ktorý chce spoznať tento krásny kraj Slovenska ale je to názov mojej prvej knihy. Príbeh, za ktorým sa skrýva vznik tohto diela netrval len chvíľu a preto ak chcete vedieť ako vznikala táto kniha, tak vám to prezradím v nasledujúcich riadkoch.

aj takto sa fotí :)
Na počiatku bolo panoramio
     Galéria fotiek s názvom panoramio, ktorú som tak často minulé roky skloňoval, stojí bez pochyby na počiatku môjho úspechu. O tom ako veľmi jej vďačím za môj rozlet som sa vyjadroval už v staršom článku s názvom „10 rokov panoramio!“ a preto sa zameriam len na to, ako konkrétne dopomohla k môjmu prvému dielu. Fotky z tejto stránky sa jednoducho objavovali na fotkách Google a preto sa ani nedivím, že ma oslovovali ľudia, či niektoré z nich môžu použiť. Podobne sa takto ozvali aj z redakcie Sóda, kde najskôr chceli použiť fotky do jedného článku, potom do druhého a takto to pokračovalo. Jedného pekného dňa po príjemnej konverzácii vznikol nápad  zo strany redakcie Sóda vytvoriť so mnou rozhovor. Takúto ponuku som prijal a interview vyšlo o pár dní 28. októbra 2016 pod názvom „Vstával o štvrtej ráno, aby počas prázdnin dokumentoval Slovensko.“ Článok mal veľký úspech a dosah. Dokonca som si všimol, že ho zdieľal aj môj učiteľ chémie z gymnázia. Po pár dňoch eufórie som skonštatoval, že už jediná reakcia, ktorá by ma mohla prekvapiť by bola ponuka napísať knihu. Neviem či som to tušil alebo privolal ale tá ponuka čoskoro prišla a veľmi ma potešila.

výsek z harmonogramu výletov

Teoretická príprava
     Príjemný mail s ponukou vlastnej publikácie som jednoznačne akceptoval i keď som sa najskôr zľakol predmetu knihy. Dôvodom mojej obavy bola skutočnosť, že v tom čase som z východného Slovenska mal prejdené len Košice, Levoču, Markušovce, Spišskú Novú Ves, Poprad, Kežmarok, Strážky, Starú Ľubovňu, trošku Vysoké Tatry a Trebišovský okres. Na druhú stranu ponuka prišla v pravý čas, lebo určite som chcel prejsť aj zvyšok Slovenska. Takto som aspoň vedel, že fotky z východu musím spraviť čoskoro a že musia byť zvlášť kvalitné lebo sa takmer určite ocitnú v mojej vlastnej knihe.
     Súčasne pri dohadzovaní sa detailov s vydavateľstvom som začal riešiť skutočnosť, kedy a kam pôjdem spraviť fotky. Z toho dôvodu som kontaktoval známych a snažil sa s nimi dohodnúť ako by sme ideálne vyriešili výlety po východe. V konečnom dôsledku som sa dohodol s tromi známymi. S prvým som v marci prešiel okolie Košíc a južný Zemplín. S druhým som sa dohodol na dlhom štrnásťdňovom turné po väčšine územia a s posledným na víkendovom výlete  do Vysokých Tatier. Všetko bolo detailne naplánované, zmluva s vydavateľstvom podpísaná a tak už ostávalo čakať na pekné počasie a na to kým spravím štátnice.


Cestovanie po kraji
     Po spomínaných štátniciach kedy sa oficiálne zo mňa stal právnik som dlho doma nelenil ale vyrazil na cesty. O týchto cestách som podrobne písal články ako aj publikoval videá (klikni sem a nájdeš ich všetky :))a z toho dôvodu nemá teraz zmysel rozpisovať moje skúsenosti, keďže si ich môžete dohľadať na tomto blogu. Ak však ste ich nevideli a nemáte čas si to prejsť tak v skratke len poviem, že som zažil veľké množstvo zážitkov, videl neskutočne krásne miesta ale aj medveďa  v prírode.

osnova k tretej kapitole

Ako Záhorák písal o východe
     Po príchode som si konečne po náročnej jari našiel chvíľu čas aj na oddych, ktorý však netrval príliš dlho. Leto som zasvätil písaniu knihy. Podľa koncepcie akou sú písané ďalšie knihy zo série „Kam po“ má aj táto kniha podobný počet kapitol s podobným obsahom. Ľahko sa mi písala kapitola a milovaných hradoch či vidieckej ľudovej architektúre. Naopak asi najviac som sa potrápil pri písaní kapitoly Mestá a miesta, keďže som chcel každú obec prezentovať ako celok ale nič z nej nevynechať. Všetko sa stihlo na čas a textový materiál ako aj fotky, ktorých väčšina je mojich sa úspešne poslali do vydavateľstva.

náhľad na jednu stranu z knihy

Z tlačiarne až ku krstu knihy
     Po ďalšej komunikácii s vydavateľstvom a upresnení obsahu konkrétnych strán sa rozhodlo, že kniha uzrie svetlo sveta 23. marca 2018. Už 9. marca som si všimol, že kniha sa dá objednať na dvoch hlavných stránkach knižných domov a preto aj keď mi vydavateľstvo čoskoro zaslalo pár kusov rozhodol som sa nečakať a kúpiť si jednu! Prišla presne na čas. V piatok na obed mi poštár predal zásielku, pomaly som si ju otvoril, privoňal k novej knihe a s radosťou začal listovať a prezerať jej stránky. O pár hodín na tom som zistil, že ku knihe je spravené aj promo na stránke femme.sk s článkom Naozaj na východe nie je nič? Podobne vtipne reagovalo aj na aktuálny výrok Roberta Fica "na východe nič nie je" kníhkupectvo Martinus. Tam vyfotili moju knihu s nálepkou, čím by znel jej názov NIKAM po východnom Slovensku. Z množstva pekných reakcií ma potešila správa od jedného dievčaťa z instagramu, ktorá mi napísala veľmi peknú správu.
     Nasledujúce dni až po krst boli v znamení eufórie z knihy. Sóda opäť spravila so mnou interview (Cestovateľ Filip Jurovatý: Na východe je toho dosť, stačí to len objaviť)a článok z neho bude čoskoro už na internete. Krst sa uskutočnil na veľkonočnú nedeľu 1. apríla 2018. Krstilo sa vodou z Malého štrbského plesa a za krstných rodičov som si vybral všetkých blízkych kamarátov, ktorí sa prišli na krst. Po prijemnej besede sa išlo ešte oslavovať do mesta.

krstenie knihy
Poďakovanie
     Moja veľká vďaka pri tvorení tejto knihy patrí (chronologicky): stránke panoramio, Lucii Hochi z magazínu Sóda, vydavateľstvu Albatros Media, cestovateľom Marekovi S., Tiborovi B. a Romanovi N., celej rodine a napokon Barbare Braunovej za pomoc pri jazykovej korektúre.

Radosť na záver
     Aj keď som nikdy nerozmýšľal nad tým, že by som napísal knihu, tak musím povedať, že to bola skvelá príležitosť. Zase som sa mohol posunúť niekam inam a pritom spoznať ďalšie zaujímavé a krásne miesta. Predstavujem si ako budete čítať riadky mojej knihy a pritom budete cítiť ten istý pocit, ako som mohol zažiť pri svojich dobrodružstvách. Verím preto, že táto kniha vám bude skvelým sprievodcom a odpovie vám na všetky otázky Kam po východnom Slovensku.

streda 20. decembra 2017

Zo Stredného Slovenska: #5 Novohrad

Hrad Šomoška - leží na Slovensku, no už obec Somoskő pod ním je v Maďarsku
     Zo stredného Slovenska som nesmel vynechať ani posledný kraj, ktorý som minulý rok načal, no úplne nedokončil. Tým krajom je Novohrad, v ktorom som vtedy prešiel tri hrady, z čoho som sa na dva tento rok aj tak vrátil. Vlastne ani neviem, po ktorom z toľkých hradov nesie kraj svoj názov. Pravdou však ostáva, že v krajine okolí Lučenca nájdete naozaj veľa hradov, zámkov, kaštieľov a zrúcanín. Poďte sa teda pozrieť, čo som tento rok ešte prešiel alebo si tiež prečítajte, čo som písal v článku o Novohrade v roku 2016.
     Z Veľkého Krtíša, ktorý leží na západnej hranici Novohradu sa išlo ešte do južnejších častí regiónu, kde rieka Ipeľ tvorí štátnu hranicu. Prvou zastávkou bola pohraničná dedina Muľa. Prečo som si vybral na úvod práve takúto na prvý pohľad nevýraznú viesku? Odpoveďou je Kostol sv. Alžbety. Tento chrám bol prvý v celom Rakúsko-Uhorsku, kde bola veža kostola postavená zo železobetónovej konštrukcie. V dobe keď chrám vznikol bola v móde secesia a tak aj toto miesto je postavené v tomto stavebnom slohu. Osemuholníková tridsaťmetrová veža leží v susedstve kruhovej stavby s kupolou, z ktorej dohliadajú do okolia anjeli.


     Cesta ďalej pokračovala cez Maďarsko, kde sme v krajskom meste novohradskej župy - Salgótarjan - odbočili k slovenskej hranici. Prišli sme k dedine Somoskő, kde sa priamo na kopci Cerovej vrchoviny týči rovnomenný hrad ale... Šomoška už sa nachádza na Slovensku. Netradične vedená štátna hranica vznikla po zániku monarchie. Hoci som menší expert na novodobé maďarské hranice (keďže som o nich písal bakalárku), tak som nezistil prečo práve v tejto oblasti si Československo prisúdilo tento hrad. Avšak myslím si, že to bude hlavne pre materiál kopca na ktorom hrad leží. Je ním čadič, čiže bazalt. Tento materiál mi utkvel v pamäti hlavne zo starých ciest a chodníkov, ktorým mohol byť na začiatku minulého storočia vhodným materiálom na výstavbu vozoviek. Okrem hradu nájdete tento kameň aj pod hradom, kde sa nachádza aj známy čadičový vodopád. Vstupné na hrad stálo 1,50€ a dalo sa platiť aj v maďarských forintoch. Hoci bol hrad asi v nedávnej dobre opravovaný nájdete na ňom veľa miest, kde sú len haldy kameňov, nedoriešené chodníky a rozpadnutý interiér druhej veže. Z hradu taktiež dovidíte na maďarský hrad Salgó.
     Zo Šomošky sme išli ďalej cez Maďarsko na východ a prešli na slovenský Gemer, kde sme si odskočili za jednou zastávkou tohto regiónu. V dedine Hajnáčka leží veľmi výrazný vrch sopečného pôvodu. Na vrchu prírodnej rezervácie leží skala, kde kedysi taktiež stál hrad. No dnes by ste tu našli zase len stavebný materiál z bazaltu, jedno dochované okno a jednu vytesanú miestnosť v skale.



     Ku koncu dňa sme mierili do Lučenca cez Fiľakovo, kde aj tento rok som spravil pár záberov hradu, no už len z dolného nádvoria. V okresnom meste Lučenec majú pekne dochované historické námestie a novoopravenú synagógu. Tá leží uprostred sídliska no konečne dostala dôstojnú podobu. Trávniky sú upravené a kvety na lampách svieže. Hoci charakter výzdoby objektu pôsobí miestami neúplno išlo asi o zámer zachovať podobu synagógy ako je, konzervovať, a nevytvárať úplne nové podoby.
     Posledný deň štvordňového výletu začal opustením Lučenca a zamierilo sa na sever. Najskôr sme sa zastavili v dedine Vidiná, kde majú kaštieľ. Pôvodne mal šindľovú strechu no dnes ho pokrýva tmavomodená krytina.
     Počas monarchie bol Halič sídlom okresu. Dnes to nie je ani mesto ale dedina s pôvabným zámkom. Na jeho mieste stál pôvodne hrad, ktorý bol zbúraný a prestavaný na šľachtičné sídlo, ktoré postupne chátralo. Súčasnú podobu luxusného hotela nemá dlho ale je tomu lepšie akoby sa mal ďalej rozpadať. Okolie zámku sa stalo tiež upravené. Park zdobia lavičky, pribudli nové chodníky a pekné záhony ruží. Čo oko turistu nevidí, ale len oko rezidenta hotela, je sklený dáždnik, ktorý vyplnil strop átria zámku. K ďalším stavbám obce patrí budova evanjelického kostola neďaleko zámku. Na prvý pohľad nevyzerá ako typický kostol, lebo pôvodne to bola synagóga postavená v maurskom štýle.

Insert title here
Photos by Filip Jurovatý

1-2 - Muľa; 3-4 - Čadičový vodopád; 5-7 - Šomoška; 8-9 - Hajnáčka; 10-11 - Fiľakovo; 12-13 - Lučenec; 14 - Vidiná; 15-16 - Haličský zámok; 17-18 - Stará Halič; 19 - Podrečany; 20-21 - Divín


     V susednom Starom Haliči vyniká výrazná stavba kostola s drevenou zvonicou. Pri návšteve som si všimol že múry kostola mali len málo okien a mníšky čo sa starali o blízku záhradu boli cudzinky, lebo nehovorili ani slovensky ani po maďarsky, ale asi nejakým severským jazykom. Na pokraji Juhoslovenskej kotliny taktiež ležala dedinka Podrečany, kde je pekný kaštieľ no vyfotiť si ho môžete len cez zamknutý plot.
     Posledná zastávka na Novohrade bola na mieste, kde minulý rok nadobro odišiel môj Nikon d60. Hrad Divín sa za rok neuveriteľne zmenil. Čo ostalo rovnaké bolo tempo približne desiatich pracovníkov. Tí za posledný čas vybudovali nové múry, odkryli nové základy, odviezli množstvo sutiny a demontovali lešenie. Aj keď už počasie sa zmenilo na jesennú šedivú depresiu, tak som sa tešil, že som mohol vidieť nové pohľady na zrúcaninu obranného hradu.
     V roku 2017 som prešiel zaujímavé miesta zo stredného Slovenska, ktoré mi chýbali do zbierky krásnych miest mojej vlasti. Myslím si preto, že môžem byť spokojný s výletmi tohto roku po Slovensku a dať si nielen zimnú pauzu od fotenia ale aj dlhšiu pauzu od nejakého komplexného fotenia Slovenska... i keď nikdy nehovor nikdy :)

streda 13. decembra 2017

Zo Stredného Slovenska: #4 Hont

Ranný pohľad na Štiavnické vrchy zo Sitna
     Zo severných častí stredného Slovenska sa presuniem do jeho južnej časti. Tu sa kraj postupne mení zo Štiavnických vrchov plných zátačok a tajchov k rovinatej úrodnej oblasti okolia rieky Ipeľ. Tento historický región sa nazýva Hont a rád vás ním prevediem aj v tomto článku. Ak by vám však v článku chýbal opis asi najznámejšieho mesta, tak si pozrite článok o Banskej Štiavnici z minulého roka.
     Názov regiónu je odvodený od starého šľachtického rodu. Dokonca by ste na mape našli aj dedinu s týmto názvom, no tá sa už nachádza v susednom Maďarsku, kde sa ocitla menšia časť župy po vzniku Československa. Veľkú časť regiónu zaberajú Štiavnické vrchy a Krupinská planina. Kraj je pomerne zalesnený hlavne dubovým porastom a južné časti tvorí úrodná nížina. Ak vyhľadávate skôr historické ako prírodné pamiatky, tak v tomto regióne ich vznik formovala hlavne turecká okupácia v novoveku.
     Do kraju som prišiel zo severu z Turca na mojom štvordňovom októbrovom výlete. Prvou zastávkou sa stala dedina Banská Belá. V obci som sa zastavil pre jej zaujímavý kostol na kopci v strede dediny. Parkovali sme priamo pod kostolom, čo by som nabudúce neurobil, lebo parkovacie miesto bolo v prudkom kopci a zísť dolu bolo náročné. Späť ku kostolu. Dostanete sa k nemu z dediny po krytých schodoch. V susedstve omurovaného kostola bola ešte menšia zaujímavá kaplnka.
     Ďalšou zastávkou bola jediná zastávka v Banskej Štiavnici, ktorú som nenavštívil minulým rok, lebo sa nachádza ďaleko od centra. Akvadukt Kysihýbeľ sa nachádza prekvapivo na Kysihýbeľskej ulici a je stále v dobrej kondícii.


     Záver prvého dňa sa zakončil v dedine Svätý Anton. Tu viedli kroky k poľovníckemu zámku. Najskôr som si myslel, že si spravím typickú fotku s jeho vežou uprostred, no zistil som, že táto fotka sa dá spraviť iba z jeho átria, takže som si vyfotil len jeho exteriér a priľahlý park. Záver dňa patril odpočinku v miestnom penzióne Starý Hostinec, ktorý vrelo odporúčam. Jeho výzor je veľmi útly, večera úžasná a atmosféra pravá slovenská.
     Skoro ráno nám zazvučal budíček, aby som bol presnejší už o 4:23! Ešte pred piatou sme opustili dedinu a prišli k tajchu Počúvadlo, odkiaľ sme sa ešte za tmy sa vybrali na turistiku. Neboli sme blázni len sme chceli zachytiť jedinečný moment a to východ slnka z vrchu Sitno. Aj sa to podarilo. Výhľad bol nááádherný! Dovidel som na Levice, jadrovú elektráreň Mochovce, Banskú Štiavnicu a na všetky okolité kopce. Zlatá farba kopcov ale zapríčinila aj oteplenie v doline, čo zmenilo tlak vetra a preto studený vzduch bol tlačený z dolín na skaly Sitna. Po ofúknutí sa zišlo od vysielacej veže k hradu Sitno. Ten sa nachádza na skale sopečného pôvodu a je v ňom zachovaných pár tehál. Ranná turistika sa opäť skončila pri vodnej ploche Počúvadla.
     Takmer až pri Leviciach sa nachádzala ďalšia zastávka. Ba aj tekovské múzeum má v tejto obci na Honte svoju pobočku. Brhlovce sa stali známe pre svoje skalné obydlia. Tie tu vznikli hlavne počas tureckej okupácie. V súčasnosti je sprístupnených osem obydlí v uličke Šurda. No v skutočnosti je tých obydlí viac, no sú súčasťou rodinných dvorov a už dávno neslúžia ako príbytky.

Insert title here
Photos by Filip Jurovatý

1-3 - Banská Belá; 4-5 - Kysihýbeľ; 6-7 - Svätý Anton; 8-13 - Sitno; 14 - hrad Sitno; 15 - Tajch Počúvadlo; 16-17 - Brhlovce

     Iným typom obydlia sú vinné pivnice. Tie naplno doceníte na Starej Hore, čo je časť obce Sebechleby. Obecná časť patrí k jedným z desiatich pamiatkových rezervácií, čo máme na Slovensku. Musím úprimne povedať, že dedinka je malebná a upravená. Aj keď niektoré budovy sú novšieho datovania, tak stále si snažia udržať svoj charakter tradičnej vinárskej obce. Sprievodné mapy vás ľahko zorientujú medzi uličkami. Mal som šťastie v tento deň na počasie, ktoré sa oprelo do pekných oblokov ako aj do nažltlých listov a tak vznikali brilantné zábery. Pri odchode som ešte videl na ceste pobehovať mladé divoké prasa.
     Ak ste si mysleli, že obydlia ako Brhlovce sú jediné na Slovensku, tak ste na omyle. Materiál týchto kopcov je asi predurčený na drobenie a preto podobné obydlia nájdete aj v dedine Lišov ale hlavne v Hontianskych Tesároch. V dedine zaparkujte pri železničnej stanici, prejdite cez koľajnice a na kraji hory kde začína les nájdete lesnú cestičku. Značená je len biedne ale objavíte ju. Bežte potom na sever, čiže doľava čiže proti smeru prúdu rieky. V skale postupne objavíte odľahlé obydlia s vtipnými názvami. Najskôr to bude jednodierkadvojdierka. Inak povedané v skale budú tri okná ale s dvomi obydliami. Spodné obydlie ma jeden vchod a horné, ku ktorému vyjdete po rebríku, má dve okná. Chodníkom budete pokračovať na lúku, kde je poľná cesta, pre cyklistov červenoznačený chodník, tá vás zase privedie do lesa, kde sa nachádza osemdierka. Tu je už výstup náročnejší a budete musieť prekonať stúpanie za pomoci reťazí. Nielen človek formoval tento materiál ale aj príroda. Posledná atrakcia obce je roklina, v ktorej bolo v tento čas veľmi sucho, preto sa podarilo prísť až k jej koncu, kde v čase vlahy musí tiecť vodopád.



     Predposlednou zastávkou tohto dňa a teda aj výletu po Honte bolo mestečko Dudince. Kúpeľný charakter prameňov poznali naozaj dávno, čoho svedkom sú aj tzv. Rímske kúpele. Na miernom kopci nájdete vytesané nádoby na kúpanie, ktoré však nevieme s presnosťou povedať, že ich vybudovali Rimania. Faktom však ostáva že v 2. storočí nášho storočia Rimania pobudli pri brehoch neďalekého Hronu, čoho dôkazom sú aj spisy (Hovory k sebe) cisára Marca Aurélia.  
     Záver nabitého dňa patril ozajstnému hradu. Ten však bol veľmi dobre schovaný, až si trúfam povedať, že je to najodľahlejší hrad na Slovesnku. Od smerovníka Cerina sa išlo po modrej na sever. Vraj cesta má trvať 1:05 a nazad 1:15. No hrad Čabraď by nebol tak odľahlý keby štátne lesy otvorili závoru dubového lesu. Po polovici trasy po asfaltke sa zišlo miernym kopcom dole. Naozaj na hrad dolu kopcom. A prečo? Nuž riečka Litava v tomto kraji mäkkého kameňa sa hlboko zarezala a vytvorila štyri veľké meandre. Na jednom z nich sa nachádzal náš cieľ. Z ničoho nič sa vynorili jeho mohutné múry v zlatistom jase zapadajúceho slnka. Musel sa preto využiť potenciál posledného svetla k foteniu. Žasol som ako je hrad zachovaný, pritom na tak odľahlom mieste. Ako som neskôr povedal, ten hrad si ma počkal. Chcel som ísť naň už dávno no nebola nikdy príležitosť avšak za to dlhé čakanie sa mi vážne odvďačil krásnymi zábermi.

Insert title here
Photos by Filip Jurovatý

1-3 - Sebechleby; 4 - Dvojdierka; 5-6 - Osemdierka; 7 - Tesárska roklina; 8 - Rímske kúpele; 9-13 - Hrad Čabraď

     Tak ako na úvod 9. októbra tak aj na jeho záver som sa vybral lesom po tme za jasu mesiaca a jagavých hviezd. V lese sa ozývali jelene v ruji a ja som po náročnom dni už čakal nato ako skočím do sprchy a do postele. Hlavu som sklonil už za hranicami Hontu v meste Veľký Krtíš. Som rád, že som si mohol nájsť čas prejsť aj iné krásy tohto pozoruhodného kraja než len pôvabnú Štiavnicu, Krupinu a Bzovík. Nezabudnuteľné mi ostanú pohľady na vychádzajúce slnko, nevšedné obydlia ako aj na západ slnka v opustenom údolí na mohutnom hrade.