Východným Slovenskom: #4 Horný Šariš

Kostol v Miroli

     Čo si predstavíte, keď vám niekto hovorí o severovýchodnom Slovensku? Mňa vždy napadlo, že v tejto oblasti žijú viac Rusíni ako Slováci, majú tu typické drevené kostoly a región značne ovplyvnila druhá svetová vojna, keďže sa tu odohrávali ťažké boje. Približne taký obraz som aj o tomto kraji dostal pri tohto ročnej návšteve. Poďte sa teda začítať už do štvrtého dielu východným Slovenskom, ktorý vás tento krát zoberie po Hornom Šariši.

     Miestni tento región tak striktne nevymedzujú ako ja v tomto článku. Pre nich je celá oblasť pohraničia Ondavskej vrchoviny a Bukovských vrchov v podstate podobná. Ja mam však rád históriu a preto som tento diel nespojil s blízkym a podobným Horným Zemplínom. O čom teda bude tento článok? Bude o miestach šarišského regiónu, jeho hornej resp. severnej časti, ktoré sú východne od Bardejova a spája ich rusínke obyvateľstvo, drevené kostoly a vojenská história.

     Skôr než sa pustím do opisu cesty, tak by som rád načrtol niečo o Rusínoch. Zdá sa až, že toto slovo neexistuje a je nespisovné keď mi ho aj Word teraz pri písaní podčiarkuje. No nie je tomu tak. Rusíni sú menšina, označiť ich za národ - by som si ale už netrúfol, ktorá žije hlavne v strednej Európe a jej domovom sú najmä východné Karpaty Slovensko-Poľsko-Ukrajinsko-Rumunského pohraničia. Na počudovanie k Rusínom sa najviac obyvateľov hneď po Slovensku hlásia v Srbsku, kde žijú vo Vojvodinskej autonómnej oblasti na severe krajiny. Častokrát ich ľudia mylne stotožňujú s Ukrajincami. Od Slovákov ich odlišuje najmä ich vierovyznanie, písmo a jazyk. Ako materinský jazyk uvádza rusínčinu približne 50 tisíc obyvateľov čo je už len polovica s rokom 1910. Z posledného sčítania obyvateľov taktiež vyplýva mierny nárast tejto menšiny, ku ktorej sa oficiálne hlási okolo 30 tisíc obyvateľov, čo je približne len tretina z roku 1930. Avšak je to stále viac ako v 70. a 80. rokoch, kedy boli evidované najnižšie čísla.

     Prvou zastávkou po ceste z Hutky bolo mesto Svidník. Mestečko nie je nejako veľké. V meste sa nachádza vojenské múzeum s monumentálnym pamätníkom sovietskych vojakov a múzeum ukrajinskej kultúry, ktoré tu má aj galériu a svoj skanzen. Keďže už bolo veľa hodín stihol som vidieť len skanzen a to som bol aj rád, že mi ho nechali ešte otvorený. No bolo tomu azda aj preto, lebo pod kopcom, na ktorom skanzen vybudovali sa konali Slávnosti kultúry Rusínov-Ukrajincov. Skanzen bol na veľkej ploche ale budov v ňom bolo tak priemerne. Prostredie, vybavenie aj služby boli štandardné. Mal som šťastie na pekné počasie zapadajúceho slnka a atmosféru dotvárala aj hlučná rusňácka hudba z okolia. Cestou zo skanzenu som si dal ešte trdelník, gofry a vybral sa na hotel.

     Keďže v tento čas boli všetky hotely rezervované, spalo sa až v susednom meste Stropkov. Ubytovaní sme boli v štvorhviezdičkovom hotely! Ale tie služby....... Najskôr prístup od hoteliera čo tu chceme! Keď zistil, že máme rezerváciu vytiahol zošit v ktorom si fixou vyznačil príchod. Ku kľúčom od izby sme dostali zlepený ovládač na TV a išli sa ubytovať. Voda stále tiekla z umývadla aj po jej vypnutí, podobne aj z toalety kým sa nevytiahol štuplík, v TV bolo 5 päť kanálov a všetky v angličtine... nuž aspoň som si pospal i keď pod nami mali svadbu tak som si vypočul skôr hitovečky 80-90 rokov typu „The rivers of babylon.“ .... Nie sú hviezdičky ako hviezdičky. Ráno rýchlo preč a po ceste sa zastavili v jedinom drevenom kostole v okrese Stropkov v dedine Potoky.

     Po prejdení obchvatu Svidníka po jednoprofilovej rýchlostnej ceste R4 sa dostanete k pamätníku „tankový taran.“ Dva tanky – víťazný sovietsky a pod ním fašistický, symbolizujú ťažké boje, ktoré sa odohrali na jeseň 1944 v údolí Kapišovky. Údolie je dnes známe skôr pod názvom Údolie smrti. K Duklianskemu priesmyku som však išiel druhou cestou, aby som videl iné pamiatky. Hneď v susednej dedine je drevený chrám, zapísaná do Zoznamu UNESCO. Kostol, tu zvaný skôr ako cerkva, v dedine Ladomirová musel byť prednedávnom opravovaný, lebo jeho drevo svietilo novotou. Druhý kostol som uvidel v Krajnom Čierne. V ďalšej dedine Hunkovce sme najskôr skočili na nemecký vojenský cintorín. Je vidieť, že to je odlišná mentalita. Ordnung musí byť! Všetko pekne zoradené, trávička pokosená, umelý potok, ktorý spustíte potiahnutím studne... V dedine pri ceste je strmší kopec v ktorom je staručký cintorín s cervkou.

     Pri ceste týmto krajom som si ani neviem ako spomenul na to, že z tohto kraja pochádza Vasil Biľak! Ten „slávny“ komunista, čo sem pozval okupačné vojská. Nuž a takým sa v 21. storočí stavajú pamätníky! Ten prvý – bustu – obliali červenou farbou. Ten druhý – už pamätná doska som ešte videl. Avšak v čase publikovania tohto článku, už aj ten je históriou lebo bol opäť zničený. Najskôr vyzdvihnem to dobré - verím, že táto osoba spravila pre tento kraj veľa, ale teraz to podstatné - národ by si mal ujasniť priority a pozerať na túto persónu jednomyseľne. Nuž k jeho pamätníku. Nachádza sa v rodnej dedine na konci sveta Krajná Bystrá. Ak jeho obhajcovia tvrdia, že spravil pre kraj veľa nechcem vidieť ako to vyzeralo v minulosti lebo dedina nevyzerala v najlepšej kondícii. Úvodom dediny bola menšia rómska osada, čo v tomto regióne nie je až tak nezvyčajné, a domy v dedine vyzerali ako z minulého storočia, len od tých na západe mi prišli zanedbané. Nájsť pamätník, ktorý plní bulvár ale aj serióznu tlač bolo namáhavé. Spýtal som sa preto jednej babky na cestu. Tu som však počul spomínanú rusínčinu. Z dvojminútového monológu som pochopil len kľúčové slová Bratislava, cigani, za závoru. Už to vyzeralo, že pôjdem odtiaľto bez fotky, keď tu.... však pozrime sa pred obecný úrad. A tam bol! Hneď vedľa staré komunistického popolníčka a hliníkových presklených dverí sa týčila jeho tvár s popisom „Pravda zostáva pravdou.“ Tu mi príde na rozum iba tak hláška zo Slunce seno – mámo nevšímej si toho, to je nějaká provokace, a pobral som sa z tohto večne zabudnutého miesta.

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 

Photos by Filip Jurovatý

‹ ›

1-2 - dom č. 6 usadlosť Kečkovce; 3 - dom č. 11 škola z dediny Kurov; 4 - dom č. 9 chrám z Novej Polianky; 5 - skanzen; 6 - ukrajinská kapela na festivale; 7 - Potoky, 8 - Údolie smrti; 9 - Ladomirová; 10 - Krajné Čierno; 11 - nemecký vojenský cintorín Hunkovce; 12 - Hunkovce; 13 - Krajná Bystrá; 14-16 - vyhliadková veža; 17-19 - Pamätník čs. armádneho zboru; 20 - Vyšný Komárnik; 21 - Nižný Komárnik; 22 - Príkra; 23 - Bodružal; 24 - Miroľa

     K hlavným pamiatkam tohto regiónu neodmysliteľne patrí Pamätník československého armádneho zboru. Nachádza sa neďaleko cesty k štátnej hranici v pokojnom prostredí. Pamätník je veľkým pohrebiskom vojakov, ktorí tu bojovali počas Karpatsko-dukelskej operácie. Ponad týmto miestom je vybudovaná veža, v ktorej tiež sídli vojenské múzeum. Chodník k nej vedie priamo po štátnej hranici s Poľskom. Nuž pri návšteve sa mi vynára otázka, má byť múzeum súčasné alebo si držať svoj výzor z čias keď vzniklo? Fotografie čo sú tu vystavené a aj bojová technika je predsa bez politickej príslušnosti, ale tie monumentálne sochy aké sa stavali v komunizme... vlastne také ozaj patria do múzea. Do veže sa dostanete výťahom a máte z nej výhľad na ... lesy. Myslím, že tento pohľad docenia hlavne fanúšici vojenskej histórie a pamätníci lebo nič špeciálne z nej neuvidíte len lesy. Teda vlastne ešte na vrchu veže ma zaujal ozaj historický telefón ešte s kruhovým ciferníkom.

     Posledné miesta v tomto kraji boli opäť medzi cerkvami. Z veže som sa presunul ku kostolu vo Vyšnom Komárniku a Nižnom Komárniku. Zavítal som aj do najmenšej dediny na Slovensku so siedmymi obyvateľmi v Príkre a cvakol ich kostol. Predposledný kostol v Bodružali je tiež zapísaný do Zoznamu UNESCO. Viac sa mi však páčil kostol na poslednej zastávke v Miroli.

     Tento výlet bol opäť odlišný od iných regiónov. Hoci milujem históriu nemusím tú vojenskú, lebo pripomína smrť a utrpenie tisícov ľudí. Viacej doceňujem prácu starých majstrov, ktorí dokázali vybudovať nádherné, hodnotné a originálne svätostánky, ktoré prežili do dnešných dní.