Translate

streda 23. augusta 2017

Východným Slovenskom: #1 Vysoké Tatry

Žabie pleso a vľavo hore vrch Rysy / 2503 m.n.m./
     Odjakživa som túžil cestovať. Mojim snom je spoznávať rôzne krajiny ich zvyky, kultúru a pritom všetkom obdivovať pamiatky. No pred tým, než by som sa vydal na cesty po svete, cítil som až povinnosť poznať vlasť. Veď kto nepozná seba ako chce poznať niekoho iného? ... a tak som sa rozhodol ísť do toho, veď čas sa na to našiel. S poznávaním Slovenska som začal hlavne počas štúdia na vysokej. Minulý rok bol prevratný, pretože som v päťdesiatich výletoch spoznal najmä stredné Slovensko, ktoré však ešte chcem tento rok dobehnúť. Tento rok je pre zmenu prevratný v inom smere - dokončil som vysokú - a preto som si povedal, že je asi aj čas dokončiť Slovensko, teda aby som to spresnil – symbolicky si odfajknúť životnú etapu spoznávania Slovenska tým, že navštívim ostatné nepoznané regióny. Vybral som sa preto na cesty, spracoval novú sériu, ktorá bude o mojom putovaní Východným Slovenskom, krajom, ktorý som najmenej poznal. 
     Je mi jasné, že som neprešiel v krajine úplne všetky zaujímavosti, veď to ani nie je v ľudských silách v tak krátky čas. No pravdepodobne ich ani v dohľadnej dobe neprejdem, lebo ako už naznačujem chcem sa orientovať na spoznávanie aj iných krajov ako krásneho Slovenska. Myslím si však, že moje cesty nešli len po vychytených tradičných miestach, ale že som videl dosť takých miest, o ktorých veľa ľudí ani nevie. Dokonca jedným takým miestom by som rád začal článok venovaný potulkám po našich veľhorách. Užite si moje dnešné meniny, pohodlne sa usaďte a prečítajte si moje postrehy z Tatier. 



     Hoci som Tatrám venoval aj minulý rok jeden článok zo série Moje veľké slovenské leto, tak tento rok som ich prešiel o veľa dôkladnejšie a nezameral sa len na pôsobisko poetky Maši Hamaľovej, na Štrbské pleso. Zavítal som sem najskôr v druhý deň z veľkého štrnásťdňového výletu a potom na jeden celý víkend. Prvé miesto, o ktorom budem písať je obec Tatranská Javorina. Pohraničná dedina skrýva okrem dreveného kostolíka, ktorých je na východe habadej, jedno zaujímavé miesto, lovecký zámoček rodu Hohenlohe. Nemyslím si, že Vlasta Burián vo filme Funebrák z roku 1932 spomínal pytliactvo práve na tomto zámočku, ale skôr na inom hrabstvu patriacemu tomuto šľachtickému rodu. Zámoček je zrubová trojpodlažná budova, ktorá slúži k reprezentatívnym účelom prezidenta Slovenskej republiky. Z webovej stránky sa dozviete, že je otvorený pre verejnosť – ale len v sezóne, len v jeden deň v týždni, len 3x počas dňa a len pre 20 osôb. Nuž keď si zrátate podmienky tak výsledok rovnice znie, že pred jeho vrátami takmer vždy objavíte hordu objednaných dôchodcov. Čo ak sa tam náhodou objaví niekto iný? Tak zo skúsenosti viem, že sa tam nájde aj aktívna dôchodkyňa, ktorá nájde správcu, douteká za ním, doslova ho zatlačí do kúta a ten ju už pustí dnu. Čiže vnútro poľovníckeho zámočku som síce nevidel ale myslím si, že som o toľko zase nedošiel. Veď komu sa chce chodiť v modrých návlekoch na nohách ... 

Insert title here
  • Popisok 1
  • Popisok 2
Photos by Filip Jurovatý

1 - Pohľad na Belianske Tatry zo Ždiaru; 2 - Kostol sv. Anny, Tatranská Javorina; 3 - Lovecký zámoček Hohenlohe s hordami čakajúcich dôchodcov; 4 - Múzeum Ždiarsky dom; 5 - Dúha; 6 - Dlhý vodopád; 7 - Expozícia Tatranskej prírody; 8-10 - Múzeum TANAP-u; 11 - Pytliacka čutora v múzeu; 12 - Západ slnka pred Štrbským plesom; 13 - Výhľad na Nízke Tatry zo Štrbského plesa; 14-15 - Štrbské pleso

     Na ceste od Javoriny okolo Belianskych Tatier určite pôjdete cez obec Ždiar. V živote som touto rozťahanou dedinou prechádzal tri razy a vždy v nej pršalo (a podľa mňa v nej prší aj teraz a keď nie tak o chvíľu zas začne). Ždiar je okrem svojich lyžiarskych vlekov známy pre ľudovú architektúru. Domčeky nie sú až tak malebné ako v Čičmanoch alebo Vlkolínci, no aj tak si ich všimnite z cesty. V dedine nájdete aj zriadené múzeum s názvom Ždiarsky dom, kde objavíte svet minulého storočia. Mne sa takýto pohľad neposkytol, lebo som prechádzal dedinou veľmi skoro. Avšak som si všimol, že tento „ľudový dom“ má plastové okná...ehmm... ľudové. Ak však chcete vidieť ako Tatry idylicky vyzerali v minulom storočí pozrite sa radšej po tvorbe maliara Gustáva Mallého, ktorý sa Ždiarom inšpiroval v dielach: Ždiarska izba, Ždiarsky motív a Jar v Ždiari.
     Ďalšie miesta Tatier som prešiel počas prvého júlového víkendu. Hoci bol prvý deň letných prázdnin počasie Tatier na to nereagovalo a vyzeralo, že bude pršať. V sobotu viedli prvé kroky výletu do tatranskej električky. Už po ceste sa rozpršalo a v Starom Smokovci lialo. Čo už. Aj s tým sa rátalo. Prvá turistika bola namierená na vodopády Studeného potoka. Rozhodovali sme sa, či si cestu neskrátime cestou zubačkou na Hrebienok, no po zistení ceny 8€ resp. 9€ za obojsmerný lístok sme sa predsa len rozhodli pre daždivú turistiku. Úsek po rázcestie Hrebienok sa dá v takomto počasí prejsť aj po ceste – ktorá lemuje prírodný značený chodník. Keďže nepriazeň počasia bola veľká úlohou bolo dôjsť do cieľa najrýchlejšie a preto sme sa vybrali z Hrebienka po zelenej, ale po ceste sme skočili ešte na polievku do Bilikovej chaty. Po tom čo sme sa trošku osušili vyšli sme k vodopádom. Tie na Studenom potoku vytvárajú sústavu viacerých vodopádov. Prvé sme videli Dlhé, ktoré sú pri smerovníku so žltým chodníkom a potom ešte odbehli k tým zvyšným a nazad do Smokovca. Samozrejme, že na asfaltke prestalo pršať a postupne sa vyčasilo počasie. 




     V sobotu som tiež objavoval druhú osadu mesta Vysoké Tatry – Tatranskú Lomnicu. Podtatranská osada má oproti iným častiam mesta veľa múzeí a tak som sa do dvoch z nich vybral. Expozícia Tatranskej prírody je takou malou botanickou záhradou, v ktorej nájdete snáď všetky rastliny Tatier. Konečne som sa naučil ako vyzerá Plesnivec Alpínsky, na ktorom som sa ako dieťa smial pre jeho vtipný názov. Areál záhrady je pekne udržiavaný, chodníky dobre spevnené a ku každej rastline je tabuľka s názvom. Ak vás nejaká rastlinka zaujala je možné si ju zakúpiť pri pokladni – teda ak ju tam budú mať v pripravenom črepníku. Druhé múzeum bolo už typickým múzeum. Múzeum Tatranského národného parku nájdete neďaleko spomínanej záhrady. Budova má tvar štítu ako ikonický hotel Patria na Štrbskom plese. Zbierka exponátov je rozsiahla. Nájdete v nej zbierku hornín, preparovaných horských zvierat, historické dokumenty národného parku ako aj kroje miestnych obyvateľov. Aj toto miesto hodnotím za veľmi pekné a poučné.

Insert title here
  • Popisok 1
  • Popisok 2
Photos by Filip Jurovatý

1 - Cesta k Popradskému plesu; 2-3 - Mengusovská dolina; 4 - Žabí potok; 5 - Vodopád na ceste k Žabím plesám; 6 - začínajúce pásmo kameňov; 7 - Selfie; 8 - Horalky; 9 - Čisté Žabie pleso; 10 - Panoráma doliny a Rysy v oblakoch; 11 - Bryndzové halušky a sladký čaj; 12 - Nevhodná obuv; 13 - Snežný úsek od Chaty k sedlu Váha; 14 - Cieľ v oblakoch  

     Druhý deň víkendu som venoval turistike. Nevybral som si jednoduchú trasu ale náročnú cestu na Rysy. Veď chcel som z Tatier vidieť a zažiť maximum. Po skorom budíčku viedla cesta zo Štrbského plesa k Popradskému. Odtiaľto sa išlo po Mengusovskej doline, kde sa ale cesta uberala nie k Veľkému Hincovmu Plesu ale k Žabiemu potoku. Krajina menila svoj ráz. Lesy vystriedali menšie lesy, kosodrevina, potom už len machy a keď už ani tie nebolo vidieť boli sme pri Žabích plesách. Po chutnej Horalke cesta viedla už len kameňmi a z údolia som len pozeral ako sa pomaly Rysy strácajú v približujúcom sa oblaku. Cestovateľské príručky tvrdia, že tento úsek je vraj ťažký lebo je tu úsek s reťazami. Nuž nebol ľahký ale to pravé zlo prišlo až vyššie. Po odpočinku v najvyššej položenej chate, kde som si dal výdatné bryndzové halušky viedli kroky k vytúženému cieľu. Žiaľ od Chaty sa nedalo ísť inak ako po 200-300 metrov dlhom zasneženom úseku. Uvedomujem si, že do Tatier by sa malo chodiť v lepšej obuvi ako v mojich pohodlných teniskách, no podcenil som to. Nemyslel som si, že v júli budem musieť kráčať po snehu a tak som na to doplatil. Celý úsek sa mi šmýkal, padal som, a ledva som sa udržal na nohách. S božou pomocou a so statívom, z ktorého som si spravil tretiu nohu, som úsek zvládol. No už môj statív to úplne celý neprežil. V snehu zostali dva plastové štuplíky. Touto cestou sa preto chcem ospravedlniť ochranárom prírody, ktorí určite hromžili keď objavili kus platu v tatranskej doline, ale v ten čas som nemohol hľadať tie malé kúsky plastu. Posledný kamenistý úsek som celý už len nadával a miestami mi prišlo, že sa k vrcholu lezie po stene. Udychčaný z riedkeho vzduchu, ťažkého nákladu a náročnej cesty som dosiahol štátne hranice, najvyšší vrchol Poľska a najvyšší sprístupnený vrchol verejnosti – Rysy. Tu som si za odmenu pre zmenu dal Milu a Perinbaba v júli mi k tomu zasnežila. Cesta dolu už išla rýchlejšie ako cesta hore no spomínaný snehový úsek bol zase problémom. Druhý menší snehový úsek za Chatou dolu som dokonca zosánkoval lebo som nevedel ako by som ho mal prejsť nohami. Od Popradského plesa sme sa rozhodli ísť úsek do Štrbského plesa po asfaltke. A tu sa to stalo. Pred ceduľou Štrbské pleso som zazrel to, čoho som sa všetky moje výlety po prírode obával – medveďa! Ozajstný tatranský medveď, zážitok po ktorom túži veľa turistov, bol tu. Na šťastie bol veľmi ďaleko a križoval len asfaltku. Avšak už navždy ostane vyfotený mojim pohotovým foťákom.
     Myslím si, že hoci nebolo najvhodnejšie počasie a ani najvhodnejšia obuv, tak Tatry priniesli do môjho cestovateľského života plno nezabudnuteľných zážitkov.

Medveďku, daj labku ...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára